Dnes sa mnohí psychológovia zhodnú, že detstvo je najdôležitejším obdobím života, nakoľko nás predurčuje, akí budeme v dospelosti. Od tohto poznatku sa odráža aj Montessori pedagogika/prístup/metóda/filozofia/cesta ... no nech už to nazveme akokoľvek, devízou je to, že pomáha deťom nájsť to, v čom sú dobrí, čo ich baví a v čom budú dobrí po celý život.
Montessori prístup je založený na pozorovaní dieťaťa a zisťovaní jeho potrieb. Dieťa je považované za individualitu a samostatne sa rozvíjajúcu ľudskú bytosť. Učiteľ alebo rodič by mal byť iba akýmsi usmerňovateľom na ceste za poznaním a mal by dieťa podporiť v činnosti, ktorú si samostatne zvolilo.
Možno ste už počuli vetu: „Pomôž mi, aby som to dokázal urobiť sám.“ Presne tento výrok vystihuje túžbu každého dieťaťa a Montessori systém ho plne rešpektuje. Pomáha deťom, aby zvládli bezpečne čo najviac vecí samy a nestratili záujem o činnosti okolo nich. Podstatou Montessori je teda viesť dieťa k samostatnosti. Najmenším deťom pomáhame najskôr v ich fyzickej samostatnosti v pohyboch, učíme ich komunikovať, vnímať svoje telo a starať sa oň, obliecť sa, samostatne sa najesť, napiť...
Sebadôvera. Nevzniká tým, že niekto stále opakuje, akí sme šikovní. Sebadôvera sa buduje zvnútra - tým, že zažívame úspech - že zvládneme to, čo naše okolie, samostatne, bez pomoci druhých... Je potrebné naučiť deti samostatnosti, v opačnom prípade budú neustále očakávať pomoc, nielen v detstve, ale aj v dospelosti. Preto je dôležité podporovať samostatnosť už v útlom veku − robte všetko pre to, aby vaše deti boli samostatnejšie, s pocitom samostatnosti sa stávajú smelšie a istejšie, buduje sa v nich zdravá sebadôvera. Začnite im viac dôverovať! Tou dôverou im dáte viac slobody, po ktorej tak túžia. A vďaka slobode sa stanú zodpovednými.
Nemožno opomenúť senzitívne obdobia. Maria Montessori totiž odpozorovala, že vo vývine dieťaťa existujú obdobia, kedy má dieťa mimoriadne schopnosti osvojiť si nejakú zručnosť či získať nejaký poznatok. Sú to obdobia intenzívneho záujmu o určité činnosti, ktoré rozvíjajú konkrétne zručnosti, napr. chodenie, lezenie, písanie... Na každú činnosť musí dieťa dozrieť. Nemožno ho nútiť k nejakej činnosti, ak na ňu ešte nedozrelo. Je dôležité dieťa sledovať - ono nám vždy ukáže, čo ho baví, čo potrebuje.
Ako prakticky začať? Je fajn poznať zopár pravidiel, ak chceme viesť deti Montessori cestou ... komunikovať rešpektujúco, pozorovať, byť empatický, vnímavý a zapojiť „zdravý sedliacky rozum". Domáce prostredie je vlastne raj pre Montessori aktivity. Celá kuchyňa je jedno skvelé Montessori prostredie. Veď to poznáte, každé dieťa chce pomáhať doma v kuchyni. No a teda prečo by si dieťa nemohlo po sebe umyť riad, odniesť špinavú bielizeň do koša, natrieť si chlebík, naliať čaj, nakŕmiť domáceho miláčika...? Berte dieťa ako rovnocenného partnera v domácnosti. Obrovskú inšpiráciu nájdete na youtube.
Základom je mať pripravené prostredie, ale pomôcky tvoria iba jeho nepatrnú časť. Ide o prostredie, ktoré dáva deťom nezávislosť a slobodu, podnecuje ho k učeniu, motivuje ho k zmysluplnej a sústredenej aktivite. Aktivity v poličkách musia byť deťom dostupné - aj v prípade batoľaťa prispôsobiť nábytok tak, aby bolo všetko na dosah. Každá aktivita by mala mať v poličke svoje miesto, mala by byť na podnose alebo v košíku. Dieťa si tak dokáže celú aktivitu odniesť samo na svoje pracovné miesto, naviac to zabezpečí udržanie poriadku, pretože na konci aktivity dieťa vráti podnos späť do poličky. K tomu dopomôže menšie množstvo hračiek/pomôcok, ktoré má dieťa k dispozícii.
Zo začiatku bude asi veľmi ťažké vysvetliť celej rodine, že chcete obmedziť množstvo hračiek pre dieťa. Výskumy však jednoznačne ukazujú, že čím menej hračiek dieťa má, tým je kreatívnejšie. Zároveň menej hračiek nerozptyľuje pozornosť a učí dieťa trpezlivosti. Treba sa sústrediť na kvalitu, nie na kvantitu, takže je vhodné premýšľať nad tým, čo daná hračka/pomôcka u dieťaťa rozvíja.
Dekorácie v detskej izbe, ako sú obrázky na stene, by mali byť iba o kúsok vyššie, ako je zrak dieťaťa.
Vyhradené miesto na jedenie či hygienu je nevyhnutné a ak vám to vaše priestorové kapacity dovoľujú, je dobré rozdeliť detskú izbu na zóny, a to miesto na aktivity, čítanie a oddych.
Pre najmenšie deti je veľmi dôležité dodržiavať režim dňa, pravidelné rituály. Pravidelnosť im dáva pocit bezpečia a istoty. Hlavné činnosti dňa by teda mali prebiehať približne v rovnakom čase. Pokojne si môžete vytvoriť kartičky s obrázkami, ktoré pomôžu dieťaťu zorientovať sa, ako jednotlivé aktivity za sebou nasledujú. Každá rodina si môže poskladať denný režim podľa vlastných potrieb a pravidiel. Deťom sa môže páčiť, keď s rodičmi nájdu obrázky súvisiace s denným režimom alebo si spoločne nakreslia svoj rodinný rozvrh dňa.
Deti nebudú šťastné vtedy, keď si budú môcť robiť, čo sa im zachce. Práve naopak. Potrebujú rozumné hranice, aby sa cítili v bezpečí, a režim je ich súčasťou. Deti sa lepšie správajú, keď vedia, čo môžu očakávať alebo čo sa od nich očakáva. K rodinným rituálom, ktoré si deti budú pamätať po zvyšok života, patria najmä spoločný čas pri jedle a večerné ukladanie do postele. Obidve vytvárajú priestor a atmosféru, počas ktorých vám deti môžu povedať, čo zažili v priebehu dňa. V posteli si s deťmi môžeme zrekapitulovať deň aj to, čo príjemné nás čaká zajtra.
Montessori prístup úzko súvisí aj s komunikáciou. Základným pravidlom pri rozhovore je nadviazanie očného kontaktu s dieťaťom. Neexistuje lepší spôsob, ako nadviazať konverzáciu a docieliť, aby sa nám dieťa otvorilo, ako znížiť sa na úroveň dieťaťa, napr. čupnúť si.
Pochvala a kritika je tabu. Smerom k deťom možno využívať určité frázy, ktoré oceňujú prácu dieťaťa: „Videla som, ako si pracoval na tom výkrese, až kým nebol taký, ako si chcel.“ V takejto vete sa zameriavate na proces, skryjete do nej mnoho povzbudenia urobiť to nabudúce podobne dobre a možno ešte lepšie. Vyhýbajte sa hodnoteniu detí ako „dobrá práca!“ alebo pochvale „tvoj výkres je nádherný!“, lebo výsledok nie je v procese učenia podstatný. Namiesto toho oceňte ich sústredenie počas dlhej doby alebo snahu pracovať precízne na detailoch.
Vlastná analýza je tiež pre dieťa obrovskou súčasťou na jeho ceste bádania. Dovoľte mu preto zamyslieť sa, ako ho vidí ono samo a spýtajte sa ho: „A čo si o ňom myslíš ty?“ „Si spokojný?“ Pýtajte sa ho, prečo si vybralo farby, aké si vybralo, a čo je podľa neho na výkrese najkrajšie. Takýmto spôsobom mu pomáhate hodnotiť svoju prácu a uvažovať nad tým, ako bude pri najbližšej práci rozmýšľať o svojom postupe.
Niekedy môže byť pre deti práca, ktorú robia, náročná. Vtedy sa môžeme zapojiť a dieťaťa spýtať, s čím mu pomôcť. Neurobiť prácu kompletne za neho a odstaviť ho od činnosti, ale byť mu nápomocným. Nechceme, aby dieťa bolo frustrované z priťažkých úloh a nadobudlo presvedčenie, že na to nemá. Dokáže to s našou pomocou.
Tu ... V klube ... V našej škôlke... U nás... Doma... Takáto krátka úvodná fráza pripomína deťom, že na určitých miestach, existujú pravidlá a istý druh očakávaného správania. Napríklad: „Doma počas jedenia vždy sedíme za stolom a nepozeráme pri tom televízor.“ alebo „Po triede chodíme pomaly.“ Deti týmto jednoduchým spôsobom ľahko pochopia hranice a snažia sa ich rešpektovať.
V Montessori sa napr. nepraktizuje „požičiavanie“ hračiek. Deti sa delia o všetko, čo sa nachádza v priestoroch škôlky, ale nikdy sa nestane, že za nimi niekto príde s požiadavkou, aby sa prestali hrať s tým, čo majú v ruke, pretože sa s tým chce hrať niekto iný. Jeden z hlavných dôvodov je to, že koncentrácia dieťaťa na to, čo práve robí, je významný faktor rozvoja dieťaťa. Dieťa, ktoré sa dokáže koncentrovať, je nesmierne šťastné a spokojné. Je fascinujúce, ako dokážu už malinké detičky (od 12-15 mesiacov) sústredene pracovať. Aj keď je v jednej miestnosti 6 detí, je tam pokoj, žiadny krik, žiadne vyrušovanie.
Ďalší, nemenej dôležitý dôvod, je trpezlivosť ako dôležitá životná schopnosť. Ak si dieťa musí počkať na hračku, ktorú má teraz v rukách jeho kamarát, je to dobrý príklad toho, ako si osvojiť trpezlivosť, naučiť sa, že moje potreby nemusia byť hneď a zaraz uspokojené, nemôžem kvôli tomu, že ja niečo chcem, zobrať to inému, keď to nie je voľné. Ak vidia, že veci, s ktorými sa chcú hrať či pracovať, je znova na polici, znamená to, že si ho môžu zobrať. Keď si osvoja toto jednoduché pravidlo, nemajú potrebu pýtať sa, kedy prídu na rad.
Tieto pravidlá sa dajú osvojiť aj doma či v inom prostredí (v detskom kútiku, herni, na dvore, pieskovisku, športovisku...). Dieťaťu, ktoré nedostane hneď hračku, ktorú chce, môžete pomôcť nájsť zatiaľ niečo iné, čo bude robiť. A tiež mu môžete dať najavo, že rozumiete jeho frustrácii, napríklad tým, že mu poviete: „Je ťažké čakať. Ráno som sa chcela osprchovať, ale musela som počkať, kým sa osprchuje ocino.“ Týmto deti učíme, je čakanie je normálna súčasť života a čím skôr si ju osvoja, tým lepšie.
Montessori nám pripomína, že každé dieťa má svoj čas, kedy je na niečo zrelé. Tento individuálny vývin každého jedného dieťaťa má svoj význam, a preto by sme mali deťom dôverovať. Každé jedno dieťa je jedinečné, má svoje vlastné potreby, dary, záujmy, a tak veďme a sprevádzajme dieťa tak, aby sa cítilo šťastné, pochopené, rešpektované...
